O psovi, ktorý mal chlapca

Som dospelý pes a jedlo si zoženiem aj sám. Prenocujem hocikde, aj pod holým nebom. O to nejde. Lenže starať sa nemám o koho! Takto si vravel psík, ktorý bol presvedčený, že ku každému psovi patrí aspoň jeden človek. A tak si jedného pre seba aj vyhliadol. Rozhodnutie psíka, že si nájde svojho človeka, je celkom dobrý dôvod na príbeh. Aj to, že si vyberie malého chlapca. Ale najzaujímavejšie je, že všetko sa vyvinie predsa len trochu ináč, ako by sa na prvý pohľad zdalo… Pôvabný príbeh o psíkovi Psíkovi vyšiel prvýkrát v slovenčine v roku 1974 a v roku 2013. V roku 100. výročia autorkinho narodenia je pripravený osloviť novú generáciu detí. Kniha slávila úspech aj v zahraničí: vydali ju v desiatich jazykoch, v nemčine dokonca štyri razy. Poznajú ju deti v Bulharsku, Česku, Estónsku, Maďarsku, Poľsku, Rusku, Slovinsku, ba dokonca aj v ďalekom Japonsku. Kniha vyšla aj v lužickej srbčine.

Výstava na ZŠ Gbelce

Úryvok:

   Psík bol svetaskúsený, veľa toho videl na svojich túlačkách. vedel, že ku každému psovi patrí aspoň jeden človek. Videl mocné vlčiaky, boxery a dogy, ako si vedú na prechádzku svojich pánov. videl hlúpe teriéry, chlpaté pinčlíky a bezočivé jazvečíky, ako krížom-krážom po chodníkoch vláčia svoje panie, uviazané na remencoch.

     Dlho takto pozoroval psí svet a všeličo sa mu v ňom nepáčilo.

Jedno však pochopil: že bez vlastného človeka je každý pes smutný a zbytočný.

Rozhodol sa teda, že si svojho človeka nájde.

 

     A už si ho aj vyhliadol.

 

     Nebol to síce bohvieaký veľký človek, chodil iba do prvej triedy, ale bol vážny, chudý a pehavý, a to sa psíkovi náramne páčilo.

 

     Tak sa mu to páčilo, že sa celé dni motal po parku a čakal, kedy sa na druhej strane ulice otvorí brána školy. Nie že by nevedel, kedy sa tá brána otvorí.

     Ako každý poriadny pes, aj on mal v hlave hodiny, ktoré presne ukazovali, kedy má prísť ten, koho máme radi.

     Vedel, že to nebude skôr ako o dvanástej.

     V parku sa celý deň potĺkal preto, že ho okrem toho chudého pehavého chlapca už týždeň nič nezaujímalo.

     Jedného dňa sa psík osmelil, a keď šli deti zo školy, vybehol z orgovánovej húštiny a postavil sa chlapcovi do cesty.

     Na to treba dosť odvahy, lebo deti sú všelijaké. Niektoré bijú nepekné malé psíky, naháňajú ich a všeličo do nich hádžu.

     Tento psík sa však osmelil a postavil sa chlapcovi do cesty, aby upútal jeho pozornosť.

     Chlapec zastal. Psík sa naňho tak sústredene díval, že od veľkého sústredenia zabudol položiť na zem pravú prednú labku.

     Chlapec sa sklonil a začal zdvihnutú labku prezerať, či v nej nie je zabodnutý dajaký tŕň alebo pichliač.

     Psík sa zahanbil, lebo labka bola síce celkom zdravá, ale špinavá až hrôza. rýchlo ju položil na zem, kde už nevyzerala tak krikľavo, a začal chlpatým chvostom robiť taký vietor, že sa rozkvitnuté kvety v hriadkach len tak ohýbali.

     Chlapec prekvapene pozrel psíkovi do očí.

     Ani jeden pes, či je už veľký alebo malý, pekný alebo škaredý, múdry či hlúpy, nemá rád, keď sa

mu človek pridlho díva do očí. Uprený pohľad psa uráža i hnevá. Prečo – to vedia iba

psy a ľuďom to neprezradia.

     Náš psík však pohľad vydržal, lebo si hneď na začiatku všimol, aké má chlapec teplé hnedé oči so

svietiacimi hviezdičkami uprostred. Aj chlapec videl hviezdičky v psíkových čiernych

očkách.

     Slniečko totiž svietilo na všetkých rovnako a zažíhalo hviezdičky v očiach ľudí i psov.

     Keď sa školské deti premleli a park stíchol, povedal chlapec psovi:

     „Čí si ty, psíček? ako sa voláš?“

     Ja? začudoval sa psík. Nuž ničí. Ja som iba sám svoj. Preto sa aj volám jednoducho – Psík.

     „Hľadaj si pána,“ pokračoval chlapec, „lebo keď sa budeš potulovať sám, chytia ťa a prídeš o život.“

     Psíkovi to pripadalo smiešne, ani sa nepohol, len začal chvostom víriť taký vietor, že sa rozkývala už aj orgovánová halúzka. Mňa že niekto chytí? Chytiť som sa nedal, ani keď som bol šteňaťom, ktoré po nociach kňučalo od strachu!… a pána nechcem. ani paniu. Nepáči sa mi vodiť ľudí na remencoch. Mám rád slobodu a svojho človeka tiež nechám chodiť po slobode. Postarám sa ja o neho, aj keď ho nebudem mať na remenci. Zostanem pri ňom, aby mu nik neublížil. A budem pri ňom vždy!… ale pána nechcem. Ani paniu. rád by som mal chlapca… Teba. Ty sa mi páčiš.

Citáty: rozhádzať po strane, ak ostane voľný priestor

Jedno však pochopil: že bez vlastného človeka je každý pes smutný a zbytočný.

Ako každý poriadny pes, aj  on mal v hlave hodiny, ktoré presne ukazovali, kedy má prísť ten, koho máme radi.

Ani jeden pes, či je už veľký alebo malý, pekný alebo škaredý, múdry či hlúpy, nemá rád, keď sa mu človek pridlho díva do očí.

Skromné bývajú len múdre hlavičky.

Lenže pán domovník Psíka už vyzeral a spustil na obidvoch taký krik, že sa chlapec radšej obrátil a vyšiel aj so psom z dvora.

„Predať ho nemôžem, ani darovať,“ povedal chlapec, „my musíme byť spolu. Ale mohol by som vám ho na noc požičiavať.“

Brána školy sa otvorila a mamičky stíchli. Okolo nich prebehol šťastný Psík so svojím pehavým chlapcom